Nehľadajme emóciu len v dátach, hľadajme ju v ľuďoch

„Fascinuje ma zachytávať emócie v kresbe, abstrahovať ich do línii a pretvárať ich do víl. Vytvárať tak priestor, kde môžu ľudia zažiť pocit rovnakého šťastia, ako ho zažívam ja.”

Študoval u svetoznámej Zahy Hadid, pracoval na významných projektoch po celom svete a pokojne by sme ho mohli nazvať umelcom, ktorý „stavia“ svoje maľby.

Nadčasový architekt Jan Revaj pri návrhoch svojich stavieb totiž vychádza zo svojich obrazov, prostredníctvom ktorých zachytáva emóciu, ktorú prenáša do svojich stavieb a konceptov.

Keď sme si telefonicky dohadovali rozhovor, vyslovene si trval na osobnom stretnutí. Neskôr si mi priznal, že ak by si sa mal rozhodnúť len na základe telefonátu, rozhovor by si nerobil. Ako to mám chápať (úsmev)?

Sú veci, ktoré cez telefón nezachytíš. Sú to energie, ktoré vznikajú medzi ľuďmi, keď sa stretnú. Často, keď niekomu voláte, ho „vyrušujete“ v činnosti, ktorú práve vykonáva. Aby s vami mohol hovoriť, musí ju prerušiť a časť tej svojej energie na vás prenáša. Ľahko sa vám môže stať, že telefonát skončí príliš rýchlo s nežiadúcim výsledkom, pretože nie vždy je tá energia v tom momente na rovnakej vlne. No, keď sa dvaja ľudia stretnú osobne, vytvárajú si svoj vlastný priestor a rezonanciu.

Pri navrhovaní domov vychádzaš z kresieb a malieb, ktoré predtým sám vytvoríš. To je na architekta pomerne nezvyčajné. Prečo si zvolil takýto postup?

Na maľbe a kresbe ma vždy fascinovalo to, ako dokážu zachytiť emóciu. Použitím farieb alebo len hrúbkou línie sa dokáže táto emócia zmeniť. Umelec je ako čarodejník, ktorý má moc vytvoriť takýto zázrak, a práve to ja potom posúvam do priestoru. Kreslím ľudí. Medziľudské vzťahy. Človek je pre mňa stále záhadný, neprebádaný tvor s neuveriteľnými možnosťami a potenciálom. Verím v ľudí. Tie emócie, ktoré vznikajú, sa snažím zachytiť. Každá z nich má svoju krásu. Sme schopní túto emóciu vpísať do tvaru? Potrebuje súčasná doba nové formy, tvary, línie, alebo je to prežitok? Pri každej z týchto kresieb či malieb premýšľam, ako by sa to dalo vyjadriť v priestore.

Jan Revaj

V jednej z internetových diskusií ktosi komentoval tvoju prácu slovami – Jan Revaj je zrejme fanúšikom Zahy Hadid. Ty si u nej dokonca študoval. Čo si si pomyslel, keď si po prvý raz videl jej prácu?

Ja som išiel k Zahe Hadid hlavne kvôli jej maľbám. V tom čase som veľa kreslil s Igorom Rumanským, vynikajúcim umelcom a človekom. Zaujímal ma presah z maľby do tvorby priestoru. Zaha Hadid urobila veľa pre tento svet, aby bol krajší. V tom chcem pokračovať aj ja.

Ako si spomínaš na svoje štúdiá? Čo ti Zaha Hadid dala? 

Hm, asi najviac mi dala tá atmosféra v štúdiu. Konečne som stretol na jednej kope ľudí, ktorí chcú robiť architektúru na 100 percent. Ľudí, ktorí majú radi výzvy, vývoj a sú zvedaví a chcú tento svet posunúť vpred. Tento pocit si vážim najviac.

Prečo si sa po rokoch rozhodol vrátiť na Slovensko a ako sa ti tu darí?

„Baťovsky“ som si povedal, že tu ľudia chodia bosí, obujem ich. Dám im priestor s emóciou. No časom som pochopil, že skôr ako o Baťovi je to tu o Maslowovi a jeho pyramíde ľudských hodnôt. Na vrchole je sebarealizácia a tam sú moji klienti. Na Slovensku je však ešte raný kapitalizmus, čiže snaha zarobiť pre seba čo najviac a materiálne hodnoty sú oveľa silnejšie ako tie vnútorné. Ako sa hovorí, koho máš stretnúť, stretneš, a tak aj ja stretávam po svojej ceste ľudí, ktorí rozumejú mojej reči umenia, priestoru a emócie. Ja robím veci ako cítim, ako sú mi prirodzené. Vkladám do toho svoju energiu a to ma robí šťastným. Čo viac si môžem priať?

Harmony of love

Majú Slováci odvahu na kompozície a tvary, ktoré navrhuješ? 

Nejde len o odvahu, ale uvedomenie si, že život je veľmi krátky a my máme jedinečnú možnosť vytvoriť niečo neuveriteľné. V tomto prípade je to priestor, ktorý nás bude napĺňať.

Na architektúru, ktorú tvoríš, zrejme treba veľkú dávku priestorovej predstavivosti. A zrejme aj kus anarchie a odvahy „rozbúrať” tradičnú predstavu o budovách…

Skôr musíte byť ako dieťa, zvedavý a veľa sa pýtať. Pýtať sa samého seba. Pozorovať svoje pocity, vnímať ich, učiť sa a ďalej ich rozvíjať. To, čo cítite pri línii na papieri, musíte cítiť aj pri forme a v priestore. Predstava o tradičnej architektúre a metroch štvorcových je pre mňa mŕtva.

Pri tvorbe sa vyhýbaš pravým uhlom. Prečo?

Nepovedal by som, že sa vyhýbam. Mám ich aj v každej mojej stavbe, len ich kompozične využívam inde a v inom pomere. Neexistuje len čierna a biela, medzi týmito farbami je veľa odtieňov. Tak isto neexistuje len kruh a štvorec. Využívam tieto úžasné možnosti a tvarujem nimi priestor. Tieto medzistupne mi pomáhajú vytvárať emóciu a atmosféru.

Svoje domy voláš „šperky“. Pravé šperky sú však zvyčajne finančne nákladnejšie. Šperk je pre mňa niečo, čo si dám na seba navyše a stane sa to mojou súčasťou. Nosíme šperk, aby sme sa cítili krajší, lepší, dôležitejší. Ten dom je určitým druhom sebauspokojenia. Veď, čo je na konci každého dňa najdôležitejšie? Cítiť sa dobre. A o tom je priestor

Villa Octa

Nie sú práve peniaze tým dôvodom, pre ktorý uprednostňujeme „klasické“ riešenia?

Tie domy nestoja viac ako iné, metre kubické betónu lejete do každého domu za rovnakú cenu, no s rozdielnym výsledkom. No aj architekt musí milovať svoju prácu a nie sa na ňu pozerať cez čísla a strávený čas nad ňou. Všetko to, čo človek navrhne alebo zrealizuje, ho reflektuje ako zrkadlo. Veľmi rýchlo viete zistiť, či má rád to, čo robí, alebo sa tým len živí. Či je jeden z milióna iných, alebo je na svete jedinečný. Ja hovorím, že byť jedinečným je prirodzené, len musíš mať odvahu ísť svojou cestou.

Domy navrhuješ s jasným cieľom – aby ich obyvatelia vďaka nim našli pokoj a mohli sa vnútorne rozvíjať. Každý človek je však iný, má inú povahu, vnútorný svet, očakávania. Ako sa s tým dokážeš vysporiadať?

S každým človekom je to ako s rádiom. Dokáže sa naladiť. No a ja ladím tú stanicu. Každý človek je vo svojej podstate dobrý. Ja dávam na povrch tie dobré stránky. Keď vytváram napríklad rodinnú vilu, tak sa musím zhodnúť s človekom na tom, čo chceme spolu dosiahnuť. Aký pocit a emóciu by ten priestor mal mať. Takto premýšľam o rodinnej vile: každý z nás potrebuje miesto, kde sa vie ukotviť, vytvoriť si svoj vlastný prístav, v ktorom vie prečkať búrku, no zároveň vychutnať si zázrak, ktorému sa hovorí život. Nájsť miesto, v ktorom prítomný okamih dáva každej veci jedinečnosť. Vnímať pokoj ako dar a užívať si ho plnými dúškami. Pre mňa je najkrajšie sedieť doma v kruhu rodiny, cítiť vzájomnú blízkosť aj bez slov, len tak sedieť a cítiť prítomnosť ľudí, ktorí sú pre teba všetkým. Otec, mama, deti krúžia okolo ako čarovné kométy vytvárajúce vesmírnu energiu. Toto je cieľom pre naše vily. Vytvoriť harmóniu. Vtedy sa pre mňa zastaví čas a napĺňa ma pocit šťastia. Neexistuje k nám nik bližší ako naše vlastné ja, ktoré vidíme rásť cez svoje gény v ďalších generáciách. Fascinuje ma zachytávať tieto emócie v kresbe, abstrahovať ich do línii a pretvárať ich do víl. Vytvárať tak priestor, kde môžu ľudia zažiť pocit rovnakého šťastia ako ho zažívam ja. Takéto miesto si budete strážiť ako váš najdrahší klenot.

No vila nemusí byť len rodinná, potom sa na vec pozerám úplne inak. Klient je ten, vďaka ktorému každá vila dostáva neopakovateľnú jedinečnosť a autenticitu.

Villa Octa

Čo si myslíš o kvalite súčasnej architektúry na Slovensku? 

Architektúra je zrkadlo spoločnosti. Keďže tu máme ešte raný kapitalizmus, v ktorom vlastný profit a excelovská tabuľka sú viac ako všetko ostatné, tak aj staviame. Architekt v takom prostredí je len jedna z položiek pre developera k ceste za ziskom. To znamená minimalizovať náklady a maximalizovať zisk. Potom môžete vidieť, že kreatíva sa vytráca a všetko je veľmi podobné. Mení sa len farba a obklad. A keďže spoločnosť je naladená rovnako, tak jej to na konci dňa ani neprekáža. Staviteľstvo a architektúra sa zmenili na rutinu, sú na mainstreamovej vlne. Ja tie metre štvorcové sekať nechcem, nie je mi to prirodzené a nie je to niečo, čo mňa napĺňa. Preto sa pozerám hlavne mimo Slovenska. Keďže hranice neexistujú (len tie v našich hlavách),  hľadám po svete ľudí, ktorí pozerajú rovnakým smerom.

Na akých projektoch v súčasnosti pracuješ a aké sú tvoje ďalšie plány a vízie?

Nehľadajme emóciu len v dátach, hľadajme ju v ľuďoch… Technológie a umelá inteligencia sú jednou z ciest, ktorou sa môže architektúra a svet rozvíjať. Aj sa bude. No existuje aj druhá cesta, a tou je sebapoznanie. Som unavený z napĺňania tabuliek dátami získaných pozorovaním ľudského správania sa, ich analýzou a vkladaním do rúk umelej inteligencie s nádejou, že nám vytvorí lepšiu budúcnosť, lepší svet a lepší priestor pre život. Verím, že byť jedinečným je prirodzené, no akosi sme na to zabudli. Pablo Picasso povedal: „Všetko, čo si dokážeš predstaviť, je reálne“. No ja sa pýtam – kde je tá naša zvedavosť a priestor pre nám vlastnú kreativitu? Som unavený z tejto priemernosti a ohraničovania reality s nádejou, že rozhodne niekto iný. Preto som sa rozhodol vrátiť tam, kde som pred 12 rokmi skončil – ku kresleniu a maľovaniu. K procesu, ktorým otváram nové dvere pre svoje vízie. Som človek zvedavý…

Aktuálne pracujem na koncepte White Gem Collection 22. Je to kolekcia 22 víl/šperkov, ktoré chcem postaviť po svete a robiť ho týmto krajším. Pracujeme na koncepte prepojenia práce s bývaním v budúcnosti. Prototyp môžete vidieť v Malinove – projekt 3 vody Malinovo. Zaujíma ma trvalá udržateľnosť a technológie, a preto rozvíjame myšlienku levitujúcich domov s názvom Flying meadow. Vyhľadávam priestory pre ďalší rozvoj a rast, ako je napríklad Zimný prístav – nové Silicon Valley v EÚ a veľa iných. Ako som povedal, som človek zvedavý, tak hľadám a nachádzam (úsmev).

Rozhovor Martina Macková – Milliard Sun